Teraz ale nastalo časovo celkom nenáročné obdobie, tak som si povedal: „Dneska by to šlo.“ Dokonca mám aj tému.

Predstavte si pocit, že sa pozeráte do očí druhého človeka (opačného pohlavia, predpokladáme totiž, že nie ste súčasťou toľko zbytočne diskutovanej menšiny), zaostríte a čítate z nich. Viete presne, čo by ste tam chceli vidieť. A potom to príde. Po chvíľke sa v očiach objaví obraz, ktorý tam vtedy proste má byť. Telo sa vám začne triasť, srdce búcha, naskakujú zimomriavky a ústa sa vykrivia do šťastného úsmevu. Chcete dvihnúť ruku a spomínanú osobu pohladiť, ale ona vám ju chytí a stisne tak nežne a zároveň pevne, že máte chuť ju už nikdy nepustiť. Neviete odtrhnúť svoje vypúlené oči od tých dvoch krásnych modrých studní. Tie sa začnú doslova rehotať (tak ako to vedia len oči) a dobre sa bavia na vašej neschopnosti čokoľvek spraviť. Vymaníte druhú ruku z bezmocného visenia popri zmrznutom tele a dotykom si overíte reálnosť tejto situácie. Áno, cítite to dobre. „Je to ona“. Pritiahnete si jej krásnu hlavu bližšie. Ona sa nebráni a vaše pery sa spoja.

Neviem, načo som písal celý ten dlhý odsek. Jednoducho, ĽÚBIM ŤA, JANKA!